Odvaľte kameň minulosti II.

Uviaž pevne lano na svojej strane

Sme povolaní k vyšším veciam. To je Božia hora na ktorú máme vystúpiť a cesta je našou službou. Máme ísť po lane. Preto treba odvaliť kameň minulosti. Ani vy nepoznáte povrazochodca, ktorý by si na lano zobral, skriňu, chladničku a tiež šiel hore po skalách. Čím ľahší, tým slobodnejší. Byť ľahký od toho, čo necháme na zemi.

Skôr než sa pustíme do odvalenia kameňa a skôr než sa pustíme na cestu po lane, je dobré pozrieť sa na príbeh sv. Petra. Na hladine postava, Peter vie, že je to Ježiš, Peter je na loďke, Ježiš Kristus stojí na hladine a Peter by chcel tiež. Je to dieťa, ktoré v Petrovi hovorí – ja chcem tiež. Ale mám strach, lebo stúpim na vodu a spadnem. A preto Peter hovorí: Zavolaj ma k sebe, nech k tebe prídem. Je to rafinované, lebo keď tam spadne je to na Ježišovi – ty si ma volal a keď nedôjdem, tak ma zachráň, lebo ty si ma volal. A to je naša častá reakcia. My nechceme niesť zodpovednosť za vlastné kroky, tak dávame túto zodpovednosť na vyššie veci. On za to môže, že sa niečo nepodarilo. Ale my si často za to môžeme samy, lebo Ježiš nás pozýva na hladinu služby života, ale my si berieme celý kameňolom. A keď sa postavíme na hladinu, tak tie kamene nás potopia. Pane prikáž mi, aby som k tebe prišiel. Ježiš nemá dlhé reči: Poď! V tom slove je všetko. Peter teda vykročil na hladinu a on po hladine šiel. A to do chvíle, keď sa otočil, aby videl odkiaľ fúka vietor. Peter pustil oči z Ježiša. Keď sa na Ježiša pozeral šiel po hladine, ale keď sa otočil išiel pod hladinu. Pri nasledovaní Ježiša nesmieme otáčať hlavu. A teraz si povieme zásadné body na tejto ceste.

Ad 1.: Musíme na svojej strane dobre uviazať lano. Na Božej strane je to lano uviazané perfektne. Nech si nikto nemyslí, že Boh je nejaký lajdák, ktorý to tam priviaže hala – bala a nám povie: Tak poď! My na ten povraz vykročíme, on sa na tej Božej strane rozviaže a my spadneme do priepasti. Boh to na svojej strane istí perfektne, na to sa môžeme spoľahnúť. Je na nás ako si zaviažeme lano, po ktorom prejdeme ponad priepasť hore. Je na nás, aby sme zhodnotili, že sme spadli, lebo sme to na svojej strane nemali poriadne priviazané. Pustil som sa do niečoho bez toho, aby som si urobil predprípravu. Vyšliapol som niekde bez toho, aby som si to potvrdil, že to tak je a tak má byť. Ide presne o to; idem do vojny a nezrátam si vojakov; idem stavať a neprepočítam si náklady, teda som nemúdry. Musíme lano zakotviť na svojej strane. Keď mám istotu Božieho priviazania a mám istotu, že sa to na mojej strane nerozviaže, tak ešte nesmiem vykročiť. Tí, čo sú idú hrr – hrr, skoro spadnú.

Ad 2.: Musím si obuť dobrú obuv. Zabúdame na podstatné veci. Premýšľame nad klobúkom, oblečením, ale nevyčistíme si topánky. To je dole, nie je to vidieť. Ale tam dole je to podstatné. Stáť pevne, nemať topánky, ktoré sa šmýkajú, ktoré sa nám na tom lane nešmyknú. Ako je to s tými topánkami? Každý z nás rastie. Dnes sme iný ako včera, zajtra budeme iný ako dnes. Rastieme skúsenosťou, poznaním, informáciami a náš rast je jedna vec – to je rast osobnosti, ale k tomu musí rásť tiež viera. Ak naša osobnosť podrastie a naša viera zostane rovnaká je to to isté ako malému dieťaťu rastie noha a rodičia mu nechávajú rovnaké topánky. Jedného dňa mu ich už neobujú. Alebo otec povie: „Aby sme ušetrili za nové topánky, tak mu ich nechá na nohách. Nech v nich spí, kúpe sa s nimi – nedávaj mu to dole.“ Mamka poslúchne a dieťa plače. Nemôže urobiť krok pretože aj najmenší krok bolí. Keď prirovnám nohu a topánku k viere, tak musíme kupovať väčšie topánky, ak rastieme životom, skúškami, láskou, bolesťou, informáciou, musí rásť naša viera. Keď nepodrastieme vo viere, tak môžeme dopadnúť ako univerzitný profesor, ktorý sa ráno modlí „Anjleličku...“ Bude to divné. Oni sa musia modliť ináč, ich viera musí osloviť aj Otca, aj Syna, aj Ducha Svätého.

Viera musí rásť v duchovných cvičeniach, vo sviatostiach. Nemôžeme od profesora čakať, že sa bude modliť ako 3 ročné dieťa. To nejde, takú vieru bude pomaličky strácať, lebo by ho tlačila. To sa stáva ľuďom, ktorí nerastú vo viere, aj keď rastú v poznaní. Oni jedného dňa tieto topánky zobujú a povedia si: „To je pohoda! Zbavil som sa náboženskej škrupiny, to je perfektné!“ A tento pocit berú ako trvalý stav. Možno poznáte, že keď mladí prídu na povinnú vojenskú službu, tak je zrazu po kresťanskom jednaní. Či je to v slovách a skutkoch. „Keď nepôjdeš do kostola, nebude bravčové!“ Oni prešli sviatosťami – obradmi v domnienke, že rastie ich viera, ale oni sa v dospelosti len vyzuli. To je prvá zlá vlastnosť, pretože bosí nemôžeme na lano vstúpiť.

Druhá zlá vlastnosť je ponechať si topánky. Malé topánky, nohy sú opuchnuté, ja stojím a nariekam. Možno poznáte – môžeme ich nazvať – kostolnými návštevníkmi, ktorý nariekajú: Keby ta Cirkev, keby v Ríme, keby kardináli, keby náš pán biskup, farár – je to znak že sa nevyzul a nemôže urobiť krok dopredu, lebo topánky tlačia – mal by si ich zobuť! On ale odpovie, že je charakterný katolík, ktorý nič nemení. Taký človek nemá meniť vieru, ale musí zmeniť jej veľkosť – povyrásť. Ale to by musel byť chvíľu bosí. Byť chvíľu bosí je obdobie krízy. Ale keď si dám nové topánky tak už mám nohy chránené od piesku a kameňov. Skôr než stúpime na lano je dobré si zobrať o pol čísla väčšie topánky. O pol čísla – keď by sme si obuli sedemmíľové, tak by sme urobili krok a boli by sme v nebi. Ale také neexistujú.

Tak ad1 – pevne zakotviť lano na svojej strane, ad2 zobrať si dobré topánky,

ad3 vysypať z ruksaku kamene. Byť prázdny pred Pánom. V tom zmysle nemám minulosť, som človek bez minulosti. Tú som ti Pane dal, tú som vyhodil z batohu do priepasti. Teraz som slobodný OD – PRE. Som slobodný od kameňov minulosti pre cestu za tebou.

(Pokračovanie o týždeň)  

b. Miloslav Koščák, OFMCap, z prednášok Maxa Kašparů

Zobraziť všetky novinky