Ako som neušla spred oltára

Príbeh z katRande

HESLO „BOH TO VIDÍ“

„Ako sa volá tá katolícka zoznamka?“ Spýtala sa kamoška a už ma aj prihlasovala. „No veď počkaj, ja sa ešte len zasmejem, keď si tu naozaj nájdeš muža a na vašej svadbe budem mať príhovor, že heslo som ti dala – Boh to vidí.“ Priateľka ma poznala veľmi dobre. Aj keď všetko o mne vyplnila a vybrala aj vhodnú fotku, ešte bolo potrebné zaplatiť členstvo. To som spočiatku odmietala, pretože som vedela, že za pár mesiacov odchádzam a vôbec neviem, aké budem mať pripojenie k internetu. Som však tvor veľmi zvedavý a blikajúce notifikácie na maili ma presvedčili, že si chcem prečítať, čo tí muži píšu. Bola som v kontakte s pár kandidátmi na potenciálneho „pána budúceho“, ale nikam sa to s nikým viac neposunulo.

SPRÁVA PO TOM, AKO SOM TO SO VZŤAHMI VZDALA

Ráno 17. októbra 2017 som veselo štebotala spoludobrovoľníkovi o tom, ako som to so vzťahmi vzdala. A večer mi napísal môj manžel. Ozval sa mi na mail, pretože členstvo na katRande som už nemala aktívne. Ani neviem, čo ma podnietilo odpísať. Ondrej – alebo Dondo, ako ho rada volám – si musel na moje odpovede počkať dosť dlho. Nerobila som to náročky. Rada venujem stopercentnú pozornosť ľuďom, s ktorými práve som, lebo viem, že prítomná chvíľa je jedinečná a už sa nemusí zopakovať. Keď som odlietala z Etiópie, mala som taký zvláštny pocit. Veľa som sa tam modlila za budúce povolanie a sestry vincentky boli také inšpiratívne, že som sa Boha pýtala, či sa nemám stať jednou z nich. To, čo som cítila, bol aj smútok, že už odchádzam a nechávam tam žiakov a sestry, ktoré som si veľmi obľúbila. Zároveň som však mala takú predtuchu, že nebudem mať dôvod vrátiť sa. Ťažko sa to vysvetľuje. Jednoducho som vnímala, že jedna kapitola môjho života sa uzatvára. Prišlo hľadanie práce, sťahovanie sa do hlavného mesta a aj prvé rande s nápadníkom z katRande. Keďže naposledy som randila len s bývalým priateľom, čo bolo asi dva roky predtým, mala som značnú trému. Pri upravovaní sa som sa odrazu v zrkadle pýtala, či to vôbec stojí za to. Naschvál som vybrala prednášku o púti do Santiaga de Compostela, lebo som jednak vedela, že obaja chceme túto cestu absolvovať a jednak som bola prešibaná a hovorila si, že keď sa nebudeme mať o čom baviť, vypočujeme si fajn prednášku a každý pôjde svojou cestou. Autor fotky: Peter Kováč  

TERAZ ĽÚBIŤ NEVIEM

Stretnutie bolo aj napriek počiatočnému stresu veľmi príjemné a pokojné. Keď ma odviezol ku kamoške, spanikárila som a rýchlo vystúpila, keď sa naklonil. Chcel mi dať len rukou krížik na čelo, ale ja som sa zľakla, že chce iniciovať bozk. Bola som naozaj ako také vyplašené vtáča, ktoré vypadlo z hniezda a nevedelo lietať. Spýtal sa, či si zavoláme a ja že jasné, a zabuchla som mu dvere pred nosom. Potom mi však došlo, že číslo naňho mám len ja, on moje nemal. Ďalší krok alebo rozhodnutie prerušiť kontakt boli teda na mne. Ešte v ten večer som mu napísala, že mu ďakujem za stretnutie. Zaspávala som však s tónmi piesne Love, Love, Love od skupiny Of Monsters and Men, kde sa spieva: A ty ľúbiš, ľúbiš, ľúbiš, keď vieš, že ja ťa ľúbiť neviem. Tá skladba presne vystihovala moju vnútornú rozpoltenosť. Na jednej strane som si vravela, že fajn chalan, ide z neho pokoj a je so mnou veľmi trpezlivý a na druhej strane som sa veľmi, veľmi bála začať nový vzťah, pretože som automaticky očakávala budúce odmietnutie a rovnaké „rozchodové“ frázy, a to som nechcela zažiť znova. Povedala som si, že nič očakávať nebudem a uvidím, ako sa to vyvinie.

UTEKALA SOM PRED BOZKOM

Už na druhý deň mi napísal SMS. To bolo veľmi nezvyčajné, keďže väčšina mužov, ktorých som poznala, nechali dievča „podusiť“ a po rande sa neozývali aj niekoľko dní. Odvtedy mi správu napíše každý deň, keď spolu nie sme alebo keď sa ráno rozlúčime. Nebolo to však ľahké. Začali sme spolu chodiť asi tri mesiace po našom prvom rande. Tak naozaj sa ma pokúsil pobozkať už viackrát, ale stále som utiekla. Vedel o všetkých mojich zraneniach a bol stále trpezlivý. Napísal mi, že by rád o mňa bojoval, ak mu dám šancu. Asi najkrajšia správa, ktorú som dostala, znela, že sa mu páčim nielen ja, ale aj môj vzťah s Bohom a môj smiech. A že aj keď ma chcel pobozkať, nechce na to tlačiť a môj krížik na čelo si cení viac. Keď som to čítala, rozplakala som sa. „Pane, je to on? Ja sa už nechem popáliť!“ Modlila som sa. Modlili sme sa spolu, zverovali sme každé naše rande Ježišovi a on uzdravoval moje srdce. Lepil ho, spájal, obnovoval a vyživoval. Dondovi som povedala aj o strachu z manželstva. „Nechcem dopadnúť ako páry, ktoré poznám. Tie sa iba hádajú, vykrikujú si chyby a o ich láske svedčia len fotky z minulosti.“ Raz som sa mu priznala aj s tým, že niekedy myslím na to, ako spred oltára utekám. Že som sa mala vydávať mladá a hlúpa, lebo teraz si až príliš uvedomujem, do čoho idem a viem, že to nebude len prechádzka ružovou záhradou. Autor fotky: Peter Kováč  

TICHO PO POŽIADANÍ O RUKU

Aj napriek mojim rečiam ma po ôsmich mesiacoch chodenia požiadal o ruku. Nečakala som to práve v ten deň, hoci som tušila, že raz sa ma to chystá opýtať. Iné ženy plačú od dojatia, ja som vyzerala, akoby sa mi vybili baterky a mlčala som. Videla som, že na odpoveď čaká už dlho a bojí sa. Schúlila som sa do klbka. „Ach, Bože, Bože, Bože, teraz mi raď, teraz mi povedz, čo mám odpovedať. Prečo to prišlo tak rýchlo? Neviem, či som pripravená. Chceš to ty? Vidíš nás dvoch ako manželov?“ Zhlboka som dýchala a hlavu stále skrývala medzi kolená. Odpoveď som nezačula, ale zaplavil ma pokoj. A tak som povedala: „Vezmem si ťa.“ Nadšenie, radosť a eufória prišli až na druhý deň. No keďže som človek, ktorý má rád veci pod kontrolou a najradšej mám, keď mám na všetko dosah, začalo ma trápiť, ako si na svadbu našetrím. Zase som sa chcela spoľahnúť len na vlastné sily a málo som dôverovala Bohu. Nebrali sme sa preto o rok, ale o rok a pol a s Božím požehnaním a pomocou rodičov sme nejako vyskladali čiastku potrebnú na slávnosť s viac ako sto hosťami.  

SVADBA V ČASE KORONY

Ale prišla korona a všetky moje plány sa zrútili ako dom na piesku. Veľa som plakala a nechcela prijať plán B. Nakoniec bola z plánu B ešte oveľa, oveľa krajšia svadba ako som si kedy mohla priať a vysnívať. Súkromná, intímna, pokojná a bez stresu. Bolo nás s fotografom len pätnásť, všetci hostia mali rúška, dokonca aj my, ženích s nevestou, tiež rukavice a dodržiavali sme rozostupy. Brali sme sa 25. 04. 2020 a Boh nám doprial nielen obrad, ale aj celú svätú omšu, a tak som po veľmi dlhom čase s radosťou prijala aj Sviatosť oltárnu. Náš svedok sa nám priznal, že bol na spovedi po niekoľkých rokoch, čo sme považovali tiež za zásah „zhora“. Vysnívala som si, že ma ženích uvidí v svadobných šatách až pred oltárom, a tak sa stalo. Keď som pred sobášom čakala na ocina, ešte mi hlavou prebehla myšlienka na útek, ale zasmiala som sa jej. Kam by som utekala? V bielych šatách s vlečkou a v opätkoch je to nielen nepraktické, ale zrazu mi to prišlo absurdné. Veď viem, koho si beriem. Je to muž mnohých kvalít, ktorý ma už druhý rok presviedčal o tom, aký je galantný gentleman, že je mužom do koča aj do voza a vie mi pomôcť nielen s domácimi prácami, ale aj s varením; a je aj dobrý tanečník, aj opravár, aj poslucháč, aj vinár, aj masér, ale hlavne syn Kráľa. Púť do Santiaga de Compostela sme nakoniec absolvovali ako snúbenci a aj tam ma presviedčal, že je so mnou či mám dobrú náladu, bolesti alebo krvavé prsty pre zle zvolenú obuv. Vedela som, že keby musel, tých sto a viac kilometrov by ma odniesol aj na rukách. Na ocina som čakala dosť dlho, pretože sa v sakristii „zakecal“ s farárom a takmer to vyzeralo, že nevesta je naozaj na úteku – ale bol to len neprítomný otec. Som živým svedkom toho, že keď sa zveríte Bohu, vylieči vás zo všetkých zranení, smútkov, strachov a neistoty. Lebo On je Boh lásky, pokoja, nádeje a jediná istota, na ktorú sa môžete spoľahnúť. Nikdy v človeku nenájdete to, čo v Ňom. Keď sa obzerám späť, nestačím sa diviť, lebo sa splnili aj spovedníkove slová – že sa ani nenazdám a život sa mi vyskladá ako nádherná mozaika a ja sa budem môcť pozerať na krásny obraz a obdivovať ho. Len treba byť trpezlivá, pretože mozaika zblízka nedáva logiku a jednotlivým obrazcom nerozumieme, keď ich máme pod nosom, iba s odstupom.

Prebraté zo https://www.slovoplus.sk/

Celé svedectvo Ako som neušla spred oltára nájdete na: https://www.slovoplus.sk/svedectvo-ako-som-neusla-spred-oltara/   autor: Lívia Trhanová foto: Peter Kováč  

Zobraziť všetky novinky