Dátum, ktorý zmenil môj život II.
MANŽELSTVO je dobrodružstvo
Prvé stretnutie „naživo“
Prvýkrát sme sa stretli v nedeľu 13. decembra na polceste – vlakovej stanici vo Vrútkach. On - chlapec od Bardejova, ja – dievča od Prievidze. Čo som o ňom vedela? Napríklad, že rád píše a jeho snom je napísať knihu – aj ja som mala kedysi ten sen a písanie ma stále baví. Že má rád knihy, kultúru ako takú a prírodu – ja rovnako. Ale ani podobné záujmy nemusia automaticky znamenať, že si dvaja v osobnom kontakte porozumejú. Boh však požehnal nášmu stretnutiu. V momente, keď na mňa zavolal z druhého nástupišťa (spoznal ma na základe fotky :-)) a následne ku mne prišiel, všetka neistota bola preč a naplnil ma zvláštny pokoj. Od prvej chvíle som vedela, že môžem byť pri ňom prirodzená a sama sebou. Ťažko povedať, čo konkrétne spôsobilo naše vzájomné porozumenie. Jednoducho, nastal prípad, že sympatie z písomnej komunikácie sa preniesli aj do komunikácie osobnej. Zaujal ma svojou bezprostrednosťou, nenúteným vystupovaním a tiež tým, že si dal v McDonalde môj milovaný zelený čaj. čaj :D Jeho hlas ma zvláštne upokojoval a počúvala by som ho celé hodiny. Človek, ktorý by nás v ten deň z diaľky pozoroval, by možno povedal, že sme nič nezažili, no pre mňa bol 13. december novým začiatkom. Začiatkom, ktorý stále trvá.
Túžba dávať začala dobiehať túžbu prijímať
Od toho dňa sme sa vídali, dá sa povedať, každý týždeň. Vyhradili sme si pre seba zväčša len jeden deň víkendu, ale pre mňa to boli nezabudnuteľné momenty, ktoré ma presviedčali vždy nanovo a vždy viac, že to MÁ zmysel. Aj vtedy, keď sme vedľa seba len ticho sedeli. Jany mi dával najavo, že som dôležitá. Že si ma váži. Že som Niekým. Chvíle s ním strávené mi navyše začali otvárať nový – dosiaľ neobjavený – obzor: stará ja – túžiaca byť ľúbená a zbavená samoty - zatúžila byť ľúbiacou a zbavovať samoty druhého; teda – túžba dávať začala dobiehať túžbu prijímať! Tento stav bol síce len v zárodku, ale bola to v mojom živote celkom nová situácia, ktorá ma zaskočila (keď človek lipne na egoistickom uspokojovaní svojich potrieb, dávanie verzus prijímanie nemôže byť v rovnováhe). Náš vzťah sa postupne dostával do nových rovín. Tak napríklad – vďaka Janíkovi som sa dostala ku knihe „5 Jazykov lásky“ od Garyho Chapmana, spoznala som, že nejaké jazyky lásky vôbec existujú, pričom sme zisitli, že ten náš je rovnaký! (Na prvom mieste je bezhraničná pozornosť toho druhého – vtedy sa cítime milovaní). Potom, keď sme pocítili, že sa potrebujeme posunúť ďalej, zoznámili sme sa navzájom s našimi rodinami.
Žiaodosť o ruku
Ešte ako pomerne čerstvý pár sme spolu prežili Svetové dni mládeže v Krakove, ktoré boli menšou skúškou nášho vzťahu, keďže sme dovtedy nestrávili spoločne viac než tri dni. Nie, nebolo všetko dokonalé – prišla aj únava, stres, nervozita – ale vzápätí uvedomenie si, že túžba byť spolu je silnejšia ako naše nedostatky.
Zhruba o pol roka neskôr Janík predo mnou pokľakol na bardejovskej kalvárii a požiadal ma o ruku. Kvôli veľkému množstvu ľudí sa to nestalo romanticky pred kostolom, ako to mal v pláne, ale na lúke za kostolom, kde bola možno roky nekosená tráva a poletovalo tam zopár vyhodených igelitových sáčkov. No, paradoxne, možno som si to takto vychutnala viac. So všetkými milými nedokonalosťami, nepripomínajúcimi ani najmenej americký film. A aj napriek tomu, že sme boli Pánu Bohu (kostolu) za chrbtom, viem, že nám požehnal :-)
A potom sa rozbehli svadobné prípravy. Ako každé dievča, aj ja som mala svoj deň D vysnívaný: malo by to byť na jar, keď kvitnú nabielo stromy. Mal by to byť skromný obrad za účasti najbližšej rodiny v našom dedinskom kostole. Mala by som mať rozpustené vlasy a v nich kvety. Mala by som mať jednoduché biele šaty – dlhé tak, aby nebolo vidieť topánky. Aká bola realita? Keďže zásnuby prebehli 25. marca a so svadbou sme nechceli čakať do ďalšieho roka, rozhodli sme sa pre 26. august. Teda žiadne zakvitnuté stromy, „len“ balíky sena. No vždy lepšie než zima. Brala som si východniara, preto bolo nemožné, aby jeho početná rodina docestovala k nám na západ. Tak padlo prvé bolestné rozhodnutie – svadba bude na východe. S tým hneď prišlo zrútenie mojej druhej predstavy: našej svadby sa zúčastní nie hŕstka, ale asi stovka ľudí. Keďže bolo leto a neuveriteľne teplo, kaderníčka mi odmietla upraviť rozpustené vlasy – vraj by sa mi lepili na krk a nebolo by to pekné. A tak mi teda spravila účes, ktorý nemal so vzorovou fotkou, ktorú som so sebou priniesla, nič spoločné. A šaty? Ich prehnanú dĺžku mi krajčírka upravila tak, že mi spredu trčali topánky!!!
Najvážnejší „detail“ svadby – ženích
Pri snívaní o mojom svadobnom dni som akosi nedomyslela ten najvážnejší „detail“ – ženícha. Muža, ktorého som si zobrala za manžela, by som si totiž nevedela vysnívať takého skvelého, aký je, ani keby som veľmi chcela. A tak všetko – šaty, vlasy, čas... – všetky spomínané problémy sa pri pohľade naňho strácajú. Stojíme vo vyzdobenom kostole a hovoríme pred Bohom svoje „Áno“. Tri písmená, rozhodnutie na celý život.
A odvtedy kráčame spoločnou cestou. Zanechala som prácu u nás a presťahovala sa na východ. Bývame v prenajatom byte, spoločne varíme, upratujeme, modlíme sa, túžime po bábätku a boríme sa s každodennými radosťami aj starosťami. Keď však máte pri sebe milovaného človeka, ani to trápenie nie je trápením v pravom slova zmysle. Je to dobrodružstvo. MANŽELSTVO je dobrodružstvo. Takže za seba môžem povedať – dá sa to, nájsť svoju chýbajúcu časť.
S Božou pomocou aj cez Katrande :-)
Zobraziť všetky novinky